O nemocnici

14.5.2025

Sestra s veľkým srdcom a nezlomnou oddanosťou povolaniu. Eva Minaričková začala svoju cestu v zdravotníctve už v roku 1979 a viac ako tri desaťročia je neodmysliteľnou súčasťou neurologickej ambulancie Fakultnej nemocnice AGEL Skalica. Prácu zdravotnej sestry vníma ako svoje poslanie a jej úsmev, ľudský prístup i oddanosť pacientom z nej robia obľúbenú súčasť tímu aj života mnohých pacientov.

Eva Minaričková začala pracovať hneď po maturite 11. 7. 1979 ako sestrička v detských jasličkách v Borskom Mikuláši, odkiaľ pôvodne pochádza. Vtedy ešte nebol skalický okres, ale nemocnica patrila pod OUNZ Senica. V roku 1983 sa presťahovala do Holíča a nastúpila do závodných jasličiek v Holíči. „Veľmi som túžila po práci v nemocnici. V roku 1987 sa mi ešte počas pôsobenia bývalého primára MUDr. Bobovnického naskytla príležitosť nastúpiť na neurologickú ambulanciu, a tak som tu dodnes,“ hovorí o svojich začiatkoch v zdravotníctve sestra Eva Minaričková.

„Prácu v inej ambulancii si neviem predstaviť. Práca na neurológii ma veľmi bavila a boli sme výborný kolektív. Povolanie zdravotnej sestry pre mňa znamená snažiť sa byť ústretová, milá, a usmiata, lebo i úsmev sestry v prvom kontakte vie odbúrať strach a nervozitu pacienta pred vyšetrením. Moja práca je pre mňa srdcová záležitosť. Vždy ma veľmi poteší ak mi pacient povie, že som príjemná. Je pre moju dušu veľká odmena,“ hovorí s úsmevom sestra Eva.

„Spomínam si na úsmevný moment s pacientom, ktorý mi utkvel v pamäti. Mala som vtedy 27 rokov a nikdy na to nezabudnem. Keď sme robievali preventívne prehliadky pre podniky, pacienti sa pripravovali v kabínke. Išla som zavolať pána, ktorý bol na rade, otvorila som dvere a pacient bol vyzlečený úplne donaha. Pán si zakryl prsia, ja oči a zabuchla som dvere. V čakárni bolo ďalších 10 jeho kolegov, ktorí sa mu potom hlučne smiali, že sa vyzliekol na Adama. Ja som z toho mala síce prvotný šok, ale potom sme to všetci s úsmevom zvládli,“ spomína si na príbeh s pacientom.

Čo robieva vo voľnom čase? „Veľa voľného času nemám, no z práce chodievam navštíviť svoje štyri vnúčatá a cez víkend rada trávim čas v záhrade či na stretnutia pri kávičkách s mojimi deťmi a sestrami. Mám ich požehnane, keďže nás bolo 9 dievčat.“

Mladým začínajúcim sestričkám by sestra s dlhoročnou praxou odkázala iba dve vety. „Správajte sa k pacientom tak, akoby bol na ich mieste váš rodič. Buďte usmiate, milé, lebo každý pacient má strach. Strach z vyšetrenia a hlavne strach z výsledku, ktorý mu môže zmeniť život. Vy mu ho pomôžete svojím milým prístupom a úsmevom troška zmierniť,“ odporúča svojim budúcim kolegyniam skúsená sestra.

„Desím sa dňa, keď posledný deň zatvorím dvere za mojou druhou veľkou rodinou, kolegyňami a kolegami neurologickej ambulancie a neurologického oddelenia a odídem do dôchodku, ktorý už nadsluhujem štvrtý rok. V tom momente odíde aj podstatná časť môjho srdca,“ dodáva na záver sestra Eva Minaričková.